Na začiatok jednoduchá otázka. Je dieťa v puberte vôbec dieťaťom ? Výraz „pubertiak“, respektíve „teenager“ vznikol ešte len na začiatku 20. storočia, keď o tomto výraze začali písať najmä americkí vedci a spisovatelia. Dovtedy život človeka a jeho fázy dospievania a starnutia tento pojem nepoznal, skôr sa puberta označovala ako rané a neskoré detstvo, prípadne bolo neskoré detstvo nahradené niečím ako začínajúca dospelosť.
Toto obdobie je charakterizované najväčšími hormonálnymi zmenami v živote človeka. Možno sa nám zdá, že puberta je hlavne o fyzickej zmene, ale rovnakým pretrasom prechádza aj duša a myslenie človeka. Je to obdobie boja so svetom ako aj samého so sebou. Teenager v tomto období stráca citové spojenie s rodinou a nadväzuje väčšie citové spojenie s priateľmi, najmä s rovesníkmi.
· Ako by mal postupovať rodič, aby svoje dieťa v puberte nestratil úplne ?
Najdôležitejšia vec je s ním prestať prehnane bojovať. Neukazovať svoju silu, svoje ego, to že vy ste pánom domu. Nech sa snažíte ako chcete, nikdy to vaše dieťa nepochopí, lebo nemôže, ale nehnevajte sa na neho, lebo to nie je jeho chyba. Takúto starosť nám dala sama príroda.
To čo by mal milujúci rodič v poberte svojho dieťaťa robiť je, že by mu mal ísť príkladom. Nie preto, aby ho chcel do dňa na deň zmeniť, ale preto, aby dieťa videlo a nasalo rodinnú atmosféru, ktorú doma prežíva. V puberte tieto informácie získa, nebojte sa, akurát nad nimi začne premýšľať neskôr. Dajte mu preto čas a ak ste mu šli dobrým príkladom, samo sa vráti a bude vás žiadať o odpustenie. Možno to nebude ako v americkom filme, plné sĺz a dojatia. Bude to také vaše, opäť sa budete môcť jeden druhému pozrieť do očí, spolu sa porozprávať a vymeniť si zážitky.
Všetko je však veľmi individuálne, správanie aké platí v jednej rodine, by sa neuchytilo v inej. Niekto dá svojmu dieťaťu všetko a aj tak cíti, že dieťa stráca, potom je na mieste sa oňho s istou mierou starať.